DO JÚLA tohto roku môžete v priestoroch Galérie MCK na Záhoráckej ulici v Malackách navštíviť výstavu Stratené príbehy. Autorkou vystavených diel je Veronika Weberová z Bratislavy, ktorá v sebe spája osobnosti tvorivého človeka a zapáleného pedagóga. Vyštudovala Pedagogickú fakultu v Bratislave, na Katedre výtvarnej výchovy obhájila doktorandskú prácu. V rozhovore sa dočítate predovšetkým o jej tvorbe, o úzkej previazanosti jej života s umením, ale aj o tom, aké je v súčasnosti poslanie výtvarného pedagóga.
Ahoj Veronika. Na začiatok by som sa Ťa chcela spýtať, ako tráviš tieto hektické časy? Ovplyvnili nejako tvoju prácu?
Ahoj Vandi. 🙂 Myslím, že tieto časy ovplyvnili všetkých. Na rozdiel od mnohých, ktorých sa dotkli negatívne, ja mám šťastie a mala som možnosť zobrať si z toho to dobré. Pred pandémiou som sa snažila stále zvyšovať svoje pracovné nasadenie v škole a pomaličky ma dobiehal nedostatok oddychu. Zrazu sa všetko zastavilo. Nemôžem povedať, že by ma aktivity pre žiakov nestáli väčšinu času aj teraz, ale často tie aktivity prepájam. Začala som viac času tráviť v ateliéri. Osobne som objavila iné uhly pohľadu na tvorbu, aj prácu s deťmi. Priala by som si povedať, ako bolo menej stresu, ale to vlastne nie je pravda, skôr je to len iným vnímaním a perspektívou. Pre mňa to teda bolo zaujímavé a tvorivé obdobie, tak ako každé, ale predsa trošku iné.
V apríli si nainštalovala v priestoroch Galérie Mestského centra kultúry v Malackách svoju výstavu s názvom Stratené príbehy. Prezraď nám, čo na nej môžeme vidieť?
Úprimne, som na ňu hrdá 🙂, pretože je to po dlhšom čase samostatná výstava. Keď zoberiem všetky výstavy, kde sa objavili moje diela, je to pekná okrúhla, 50ta výstava. Veľmi sa teším aj na to, že k nej ešte vyjde katalóg. Na výstave sú moje abstraktné maľby maľované na vodnej hladine, tejto technike sa venujem už niekoľko rokov a stále v nej objavujem niečo nové. Často sú kombinované čiaranou kresbou. Veľkú časť výstavy tvoria veľké kresby. Je to taký špecifický spôsob vrstvených línií, krížením ktorých vzniká obraz. Práve po kolekcii týchto veľkých kresieb, ktoré vznikli v tomto roku, je pomenovaná aj výstava. Zvykla som ku kresbám písať úvahy a myšlienky, tu nie sú uvedené a mnohé ani zaznamenané, takže zostali len ako záznamy týchto stratených, ale prežitých príbehov. Keďže sú najčerstvejšie, tak ich aj vnímam ako najosobnejšie, ale to mám tak vždy, keď sú „čerstvé“. Na výstave sú aj tri tapisérie, k tomu som sa dostala cez žiakov, keď som im hľadala niečo nové. Vždy sú tým tak nadšení, až sa to na mňa prenieslo. Prvú vlnu pandémie som sa pustila do malej kolekcie, ktorej časť je aj vystavená. Návštevníci na výstave tak môžu vidieť taký prierez mojej tvorby 🙂.
Tvoríš vo viacerých výtvarných médiách a neobmedzuješ sa na jednu výtvarnú techniku. Ktorá je ti momentálne najbližšia, resp. ktorej sa v súčasnosti najviac venuješ a rozvíjaš ju?
Momentálne je to kresba. Niekoľko týždňov som robila „denníkové kresby“, každý deň som kreslila a zaznamenala si tak niečo zo dňa. Potom som začala zväčšovať formát a teraz už vymýšľam, ako ísť ešte do väčších rozmerov. Je to časovo a priestorovo náročnejšie. Momentálne ma hľadanie limitov, tejto mojej čiaranej kresby, fascinuje.
Existuje vo svete umenia nejaké obdobie, smer či štýl, ku ktorému sa inštinktívne prikláňaš a inšpiruje ťa? Alebo naopak vyhľadávaš neustále nové podnety?
Toto je taká obľúbená otázka, až ma hnevá, že stále som si nejako nepripravila, ako na ňu odpovedať 🙂. V podstate aj-aj. Moja maľba býva spájaná s expresionizmom a k nemu cítim aj istú náklonnosť. Pred nedávnom som objavila reprodukcie grafických prác Jacquesa Villona, známeho tiež ako Gastona Duchampa (áno, je to jeden z bratov trošku známejšieho Marcela Duchampa) a zistila som, že jeho grafiky sa podobajú na môj spôsob kresby. Bola som nadšená takou spojitosťou. Takže je to aj neustále hľadanie, alebo skôr, neustále objavovanie.
Akým témam sa vo svojej práci venuješ? Zameriavaš sa na okolitú realitu alebo skôr vytváraš svoju vlastnú? 🙂
Cez prizmu okolitej reality vytváram tú vlastnú alebo ako to lepšie zamotať 😀. Tak vážne, myslím, že umelci vždy istým spôsobom vytvárajú vlastnú realitu a to aj vtedy, keď sa snažia zaznamenávať to, čo ich obklopuje. Takú nejakú predstavu mám o tvorbe.
Mojou srdcovou témou je Hamletka, k tej sa rada vraciam. Je to taká metafora na moje prežívanie stretov s rôznymi životnými situáciami a reakciami na umelecké diela, pre ktoré mi prišiel Hamlet ako dobrý menovateľ, resp. ich zástupca. Je to dlhodobejšia vec a cez to sa často zaoberám človekom, existenciálnymi otázkami, prežívaním, hľadaním, akousi emocionálnou analýzou toho, s čím som v živote konfrontovaná. Je to taká snaha všetko rozanalyzovať a potom to precítiť, pochopiť všetko, čo človeka obklopuje. Nakoniec sa to akosi samé zhmotní. Nemyslím, že je to často vedomé. Napriek tomu, že často chcem zaznamenávať svet taký, aký je, v konečnom dôsledku je to vždy poznačené mojou optikou natoľko, že je to skôr vytvorenie vlastnej reality. Je to akýsi spôsob metamorfovania reality cez jej prežívanie do diela.
Ako by si charakterizovala svoju tvorbu?
Asi by som sa ju nesnažila charakterizovať. Pre mňa je to spôsob komunikácie. Ja som introvert, v spoločnosti som väčšinou tichý pozorovateľ a málokedy reagujem (aj keď je to úplný opak toho, ako pôsobím v škole). Je to paradox, že v pedagogickej profesii ma živí práve komunikácia. To dôležité vyjadrujem radšej v obrazoch a kresbách. Obraz je tak akýsi prostredník medzi ľuďmi a mnou. Je to druh emocionálnej analýzy, snaha porozumieť svetu a hľadanie vlastnej identity alebo svojho miesta vo svete, neviem to inak pomenovať. Po výtvarnej stránke má moja tvorba dve stránky, expresívnu a emotívnu maľbu kombinovanú s kresbami, kde nie je žiadny priestor na spontánnosť . Kedysi niekto povedal, že v tom vidí snahu o vyváženie rozumu a srdca – to sa mi celkom páči a niečo na tom bude.
Ako by si popísala svoj typický pracovno-tvorivý deň? Platí aj na teba, že tvorivý človek má svoje rituály, ktoré mu pomáhajú koncentrovať sa?
Môj terajší deň sa trošku líši od toho spred pandémie, do ktorého zrejme zase vhupnem 🙂, ale skúsim. Ja aj ako učiteľka pracujem poobede a mne to tak vyhovuje. Je pravda, že keď potrebujem, nemám problém začať aj o piatej ráno, ale čím som staršia, tým viac sa ustaľujem v tom, že vstávam okolo ôsmej. Do školy chodím na obed, doobeda si zvyknem dochystať veci do školy a zo školy chodievam až neskoro večer. Vlastne až okolo deviatej pre mňa začína možnosť robiť si niečo svoje. Teraz sme s deťmi v kontakte cez siete a vytváram im rôzne videá, takže sa mi všetky fázy dňa mierne zlievajú. Všetky tieto činnosti sa u mňa prepájajú, je ťažké vymedziť, kedy končí jedna a začína druhá. Na vlastnú tvorbu potrebujem pokoj a ticho, to je pre mňa kľúčové. Keďže mám ateliér, tak to väčšinou nájdem tam. Keď sa však začnem strácať v povinnostiach a podliehať stresu, mám taký rituál, že okolo desiatej večer si dám kúsok syra, pohár červeného vína a všetko vypnem. Je to pre mňa taký medzník, že teraz potrebujem čas pre seba, teraz vypnem ten kolobeh všetkých nápadov, čo stále lietajú v mysli. Je dôležité naučiť sa to, celé roky som zabúdala občas vypnúť, ale telo si pamätá. Teraz sa snažím vyvážiť si aktivity a nájsť si ten čas, nerobiť nič. Potom väčšinou začnem kresliť. 🙂 Keďže robievam aj neskoro v noci, vždy pred spaním, keď dorobím, tak si úplne v tme pustím hudbu, aby som nešla spať s hlavou plnou nápadov. Niekedy ma niečo napadne a pohltí ma nadšenie, to som sa musela naučiť trošku regulovať, aby som si to nenosila do snov alebo v snoch nekreslila a nemaľovala. Iné rituály asi ani nie, alebo si ich neuvedomujem, pretože tvorivá činnosť je prítomná vo všetkých fázach môjho dňa a oblastiach života. Môj život sa prispôsobil a dotvaroval tvorbe samotnej.
Viem o tebe, že sa okrem samotnej tvorby intenzívne venuješ aj pedagogickej praxi v oblasti výtvarnej tvorby. Je možné z tvojho pohľadu skĺbiť rolu výtvarníka a pedagóga? 🙂
Je to také prirodzené prepojenie. V pedagogickej praxi sa človek rovnako učí, stále objavuje. Je to práca, ktorá nedovolí stagnovať a to sa často následne odzrkadľuje v tvorbe. Práca s deťmi je aj veľmi inšpiratívna. Viac ako práca s dospelými. I keď aj na fakulte študenti často prichádzali s pohľadmi, ktoré prinášali nové perspektívy. Ja osobne rada tvorím spolu s deťmi. Skúšam mnohé maliarske techniky, najmä kvôli pedagogickej práci a to potom ovplyvňuje aj tvorbu. Na druhej strane mám tendenciu nechať sa pohltiť prácou a potom ťažko vyvažujem tieto dve profesie. Niekedy moja pedagogická činnosť pohltí celý môj čas. Keď je to tak pridlho, začne to byť unavujúce. V tomto mi toto obdobie prinieslo možnosť nabrať nové sily a novú inšpiráciu. Na fakulte to bolo vyváženejšie, keďže pedagogická, vedecká a tvorivá činnosť boli v rovnováhe. Myslím si však, že nie všetci výtvarníci sú dobrí pedagógovia a opačne. Pri deťoch je to veľmi cítiť a čím ideš vyššie, tým sa to vyrovnáva. Na univerzite či vysokej škole je dobrý výtvarník, ktorý vie inšpirovať a motivovať niekedy viac ako dobrý pedagóg, pretože tá aktivita už musí vychádzať aj zo strany študentov. Ja učím rada, ale je pravda, že čím dlhšie učím, tým viac si uvedomujem, že musím postupne uberať, aby som nestratila ten pôžitok z práce. Učím už cez desať rokov a stále mám rovnaké nadšenie, ale začínam pociťovať dopad neustáleho zvyšovania odučených hodín v iných oblastiach života. Tu mi tá rovnováha občas uniká. 🙂
Čo ťa v minulosti formovalo vo výbere povolania? Aké to je, byť v súčasnosti učiteľom?
Myslím, že povolania si vybrali skôr mňa, než ja ich 🙂. Akosi všetko v mojom živote prichádzalo v správny čas a neopúšťal ma ten pocit, že som tam, kde mám byť.
Aké je to byť v súčasnosti učiteľom? Na to neviem odpovedať, som nadšenec, mám tendenciu prehliadať mnohé veci, ktoré by ma frustrovali, keby som sa nad nimi príliš zamýšľala 🙂. Mám šťastie na dobrých nadriadených, mám super žiakov (aj na študentov som mala šťastie), s kolegyňami a kolegami vychádzam a musím si zaklopať, zatiaľ sme ani s rodičmi nemali žiadny väčší problém. Občas však počúvam od kolegov o konfliktoch na rôznych úrovniach, pre ktoré by som asi ja osobne odišla zo školy. Je mi smutno, keď sa vytráca obyčajná slušnosť a akási kultúra prejavu, ale ako vravím, ja som zatiaľ mala šťastie a dúfam, že mi vydrží. Teraz ma znechutilo podávanie žalôb na školy, ktoré dodržujú opatrenia, pretože samotné školy nemali na výber. Myslím, že väčšina rodičov si neuvedomuje, že učitelia svojej práci podriaďujú život, že si ju vždy nosia domov, jednoducho neexistuje žiadny presne vymedzený pracovný čas. Je to jedna z mála profesií, kde si z práce, myslím hmotne, nič neodnesiete, ale nosíte veľa zo svojho. Nepoznám učiteľa, ktorý by časť výplaty neotočil späť škole. Potom takéto reakcie zamrzia a myslím, že ani nadšený učiteľ nevydrží, keď nemá dobrú spätnú väzbu od detí a rodičov. Mne vďaka deťom často unikajú problémy, s ktorými sa stretávajú učitelia v škole. Ja ich v tomto svojom výtvarnom svete s deťmi nevnímam, občas ma zaslepuje nadšenie. 🙂 Myslím, že je to druh obranného mechanizmu, nenechať si znechutiť to, čo ma baví. Ale ako vravím, mám šťastie na žiakov. 🙂
Priťahovalo ťa výtvarné umenie odjakživa alebo si sa k nemu dostala neskôr? Existuje nejaký zlom v tvojom živote, ktorý rozhodol o tom, čomu sa v súčasnosti venuješ?
V detstve som bola veľmi tvorivá, všetko čo som našla, som využila. S priateľmi sme sa pasovali s mnohými materiálmi, keď sme niečo vytvárali. Potom som objavila drôt a tam som postupne vedela vytvoriť čokoľvek, čo som chcela, ale nejak som si to nespájala s umením. Považovala som sa za antitalent, to bol často aj môj argument na výtvarnej. Dnes sa na tom smejem. Mojím snom bolo byť vyšetrovateľkou alebo spisovateľkou a myslím, že obe tieto polohy sa z môjho života úplne nevytratili. V živote som mala niekoľko takých zlomov, ktoré sa mi nezdali také veľké, ale spätne ich tak vnímam. Prvým bola kniha, ktorú som dostala raz k meninám a ilustrácie v nej vo mne prebudili akýsi druh citlivosti na výtvarné umenie. Zrazu si človek začal viac uvedomovať, čo vidí. Akoby mi v mysli niekto zapol gombík a svet bol zrazu iný 🙂.
Druhý zlom bol, keď bolo nutné vybrať si strednú školu. Netušila som ktorým smerom ísť, ale moja pani učiteľka z technických dielní, ktorá ma učila aj fyziku, mi odporučila odbor návrhára šperkov. To mi bolo blízke a keď som sa dostala na školu, bolo zrejmé, že toto je dobrý smer. Tretí zlom prišiel na konci strednej, keď som vedela, že chcem zostať pri umení, ale VŠVU ma veľmi nelákala. Tu mi zase moja učiteľka angličtiny odporučila výtvarnú na pedagogike. Vtedy sa dala študovať len v kombinácii, odporučila mi občiansku alebo etickú, že sú tam výborní pedagógovia. Mala pravdu, bola to najlepšia kombinácia. Spoznávala som rôzne oblasti výtvarného umenia a zároveň rôzne humanitné odbory. Veľmi mi to vyhovovalo a boli tam skutočné pedagogické osobnosti. Ja som mala výborných učiteľov aj na strednej, takže som bola už trošku zhýčkaná v tomto smere. To boli v podstate drobnosti, ktoré veľmi výrazne smerovali môj život a dnes som za ne vďačná. A našťastie mamina hneď na začiatku rezignovala v presviedčaní, že iné odbory by boli perspektívnejšie a vždy ma podporila, čo bolo dôležité. Keď som už bojovala sama so sebou, nemusela som aj doma. Podobné menšie zlomy formujú aj moju tvorbu, ale tam to bolo skôr pomalé a plynulé. Všetko však je naviazané na ľudí, ktorí mi vstupujú a občas aj vystupujú zo života, ale tak to máme asi všetci.
Čo by si poradila rodičom, ktorí vychovávajú momentálne svoje dieťa a chceli by v ňom prebudiť výtvarný záujem? Dá sa to vôbec?
Dobrá otázka. Mne aj na výtvarnú chodí veľa detí, ktoré sú úžasne pracovité a vytvárajú fascinujúce diela, ale chodia kvôli tomu, že si tam oddýchnu, vyhovuje im kolektív a atmosféra výtvarnej viac, než že by sa tomu mimo hodín venovali. Rodičia však majú veľkú možnosť od detstva ich brávať do galérií, aspoň rok vyskúšať výtvarnú, či si k tomu nenájdu vzťah, deťom zaplniť knižnicu nielen kvalitnými knihami textom, ale aj ilustráciami a tých je našťastie na trhu stále viac. Potom už je to na deťoch. Bez kontaktu s umením však nemajú šancu si ten vzťah vytvoriť a to je často na rodičoch.
Na výtvarnej sa deti učia aj trpezlivosti, prijímaniu toho, že sa niečo nepodarí, hľadaniu riešení, ak niečo nejde, nájsť vlastný postup. To sú dôležité veci pre život. Viesť ich k poznávaniu umenia im umožňuje aj vnímať kvalitu toho, na čo sa pozerajú. Byť kritickými k vizuálnemu smogu a gýču. V dnešnej obrazovej dobe sú to dôležité zručnosti.
Snažím sa deťom privádzať výtvarníkov aj na besedy, organizovať im reálne, nielen školské výstavy, aby videli, čo všetko to obnáša. Nevyčleňujem ich z toho procesu príprav. Robíme aj súťaže, ktoré si sami hodnotia, pretože tak sa učia, že neúspech v súťaži nie je o tom, že dielo je zlé, ale jednoducho vybrať z mnohých dobrých len jedno, je ťažké. Chcem, aby videli z toho umeleckého sveta čo najviac, najmä keď im to môžem ukázať. Rada vidím, že si nachádzajú vzťah k umelcom a dielam cez to, čo robíme na hodinách. Napríklad náš ročný projekt okolo Vincenta van Gogha… Nasledujúci rok deti mali peračníky, obaly, kľúčenky s van Goghom a už bol ten vzťah osobnejší, to sa nestratí, to v nich zostane, ten zážitok s dielom. Minulý rok sme sa venovali avantgardám a potom chodili práce zamerané na autorov, s ktorými sme robili. Takže ten záujem sa vzbudiť dá, ale nemusí nutne súvisieť s tvorbou samotnou, no myslím, že to nevadí.
Existuje nejaká výzva, ktorá ťa ženie neustále vpred a podnecuje chuť objavovať niečo nové? Čo máš v pláne do budúcnosti?
Ja mám veľkú vnútornú motiváciu, ktorá mi nedovoľuje stagnovať. Stále potrebujem objavovať a posúvať sa niekam. Nemám rada stagnáciu a v tomto ma často inšpirujú aj deti, ktoré prichádzajú s novými podnetmi. Dnes sa budúcnosť určuje veľmi ťažko. Plány, ktoré boli pred rokom, sa značne transformovali alebo zdržali… Ak to bude možné, chcela by som zorganizovať veľkú výstavu detských prác, ktorú sme mali nachystanú a sľúbenú minulý rok, no nemohla sa uskutočniť. To by som rada dobehla. Čaká ma letný tábor s deťmi, tak snáď sa uskutoční. Potom mám také malé vízie, ale keďže sú ešte v takom snovom opare, nebudem ich spomínať. 🙂 Najaktuálnejšie ma čaká tlač katalógu a dúfanie, že bude možné jeho uvedenie k životu na výstave Stratené príbehy…. 🙂
Kde na internete môžeme nájsť tvoju tvorbu?
Na internete ma nájdete na facebooku, buď pod mojím menom alebo ako stránku Weronikart. Takú mám aj webovú stránku a pod tým názvom som aj na sashe, na instagrame ako @vewe.weronikart. V tomto období mám aj stránku vytvarnasvewe.webnode.sk. pre žiakov, kde sú videá k tvorbe, dokumenty a zadania. Všade sa snažím byť trošku aktívna, ale najčastejšie asi na facebooku, pretože práve v tomto období tam mám aj zopár žiakov, zopár rodičov, priateľov… Tam je komunita, ktorú chcem informovať, inde je to menej adresné. Osobne by som sa sieťam rada vyhýbala, ale nie je to veľmi možné. Najmä dnes už to nejde ani v učiteľskej profesii, nielen vo výtvarnej. Na druhej strane sú nové diela hneď prezentované a spätnú väzbu potrebujeme všetci. Aj keď ako vravela Gertruda Stein: „Umelec nepotrebuje kritiku, umelec potrebuje ocenenie. Ak potrebuje kritiku, nie je to umelec.“ 🙂
Veronika, ďakujem za rozhovor.
