Kniha, ktorá ma zaujala.
„Táto intelektuálna džungľa, ktorú niekedy interne pre seba nazývam motanicou, je pre mňa naozajstným dobrodružstvom.„
Libuša Keraková
MILAN Kundera je už dlhé roky jedným z mojich spisovateľských favoritov, a tak by som rada upozornila našu čitateľskú obec na jeho román „Nesmrtelnost“. Čo poviem o tejto knihe, by som povedala vlastne o každom Kunderovom diele. Túto knihu som si vybrala len preto, že je jediná z autorových kníh, ktorú máme v našej knižnici.
Dá sa povedať, že román „Nesmrtelnost“ rozpráva príbeh Agnes, ženy v strednom veku, ktorá má svoj navonok usporiadaný život, má však aj občasného milenca a má problematickú sestru Lauru, ktorá chce stoj čo stoj na seba upozorňovať a celý život „opakuje“ po Agnes všetko, čo sa len dá. Nakoniec si po Agnesinej smrti „zopakuje“ aj jej manžela. Kniha je napísaná v 80. rokoch minulého storočia a dej sa odohráva vo Francúzsku, kam Kundera emigroval. To však zďaleka nie je to podstatné a vlastne o samotnej knihe to len veľmi málo vypovedá. Kunderove texty sú totiž mnohovrstvové.
Okrem obligátnej dejovej línie majstrovsky zachytávajú psychologickú charakteristiku postáv a hoci často nevieme, aké má hrdina vlasy, oči, čo má oblečené – predsa cítime živého človeka, s ktorým sa môžeme stotožniť, ľutovať ho, opovrhnúť ním, alebo s ním nesúhlasiť. Zároveň väčšina Kunderových postáv je typickým produktom svojej doby a sociálneho prostredia, čo môže byť kameňom úrazu pre mladšiu generáciu, no pre mňa osobne to znamená nostalgickú spomienku na detské roky. Na Kunderovi tiež obdivujem jeho schopnosť zastaviť kedykoľvek beh deja a ponoriť sa do filozofických úvah. Jeho myšlienkové pochody sú pre mňa fascinujúce, niekedy s nimi polemizujem, niekedy ma prekvapia presnou a jasnou formuláciou mojich vlastných myšlienok a postojov – v každom prípade prebúdzajú myseľ k činnosti. Čo udržiava čitateľa v neustálej pozornosti, je Kunderovo balansovanie medzi fikciou a realitou, medzi minulosťou a súčasnosťou, a tiež medzi jednotlivými dejovými líniami a ich príslušnými postavami, ktoré vždy spája nejaký motív.
TÁTO intelektuálna džungľa, ktorú niekedy interne pre seba nazývam motanicou, je pre mňa naozajstným dobrodružstvom. No a napokon – a pre mňa predovšetkým – je tu krása Kunderových textov, jeho originálny slovník, brilantná štylistika, vkus, takt a vtip, takže každé slovo, i to „hnusné“ zasvieti ako klenot. Čítanie tejto klenotnice sa pre mňa stáva nielen estetickým zážitkom, ale priam pôžitkom.
